Internetové zápisky

Najlepší socialista bol Kristus

pátek 24. duben 2009 19:37

Dobré veci z komunistického režimu bolo treba ponechať, tvrdí v rozhovore bývalý politický väzeň tohto režimu JAROSLAV ŽILÁK. Rozhovor som uskutočnil v jeden pekný deň na záhradke pri jeho dome v Trnave.

Z akej rodiny pochádzate?

 

Z roľníckej.

 

A boli ste vychovávaní k viere?

 

Som evanjelik podľa augsburského vierovyznania.

 

Z akého dôvodu Vás začala komunistická moc prenasledovať?

 

Otec bol desať rokov v Amerike a keď z Ameriky prišiel, tak si otvoril malý obchod.

 

To bolo v ktorom roku?

 

Obchod si otvoril v roku 1940. A po roku štyridsiatom ôsmom začali prenasledovať živnostníkov a vtedy sme sa celá rodina tam ocitli.

 

Vtedy ste kde bývali?

 

V Poltári.

 

No vidíte, ja som z Lučenca!

 

Tam som chodil do gymnázia, v Lučenci. A mám trpkú spomienku nie na maďarských občanov, ale na maďarských politikov. Ako desaťročným deťom v gymnáziu nám riaditeľ oznámil: "Deti, je okupácia maďarského vojska, Lučenec odpadne do Maďarska, zoberte si kabely a choďte dole na námestíčko!" Prišli sme na námestíčko s tým, že nás vyvezú päť kilometrov na hranice. Nie. Maďarskí žandári, takzvaní čikóši, deti malé hnali päť kilometrov pešo a sem-tam nás aj po zadku vyšibali. Takže, špatná spomienka na maďarský režim v tej dobe. A keď sa niekto nepoučí z tej doby, tak bohužiaľ.

 

Čo sa týka komunistického režimu, bola prenasledovaná aj Vaša rodina...

 

Áno, boli vyvezení z tohoto domu celá rodina do Kľačna, a my s otcom sme boli vo väzení. Matka so sestrou boli do Kľačna vyvezené. Vyviezli ich vojenské autá. Otec bol odsúdený na päť rokov a ja na tri roky.

 

Aké máte spomienky na väzenie, ako sa k Vám správali Vaši dozorcovia?

 

Nemožno hádzať do jedného vreca. Boli dozorcovia, ktorí vedeli doniesť aj väzňovi, buď či už nejakú limonádu alebo aj kúsok obloženého chleba a boli aj takí drzí, ktorí sa vyžívali a takmer sa tešili, keď hodili na večeru za žufan (naberačku, pozn. L. K.) starej fazule alebo starej šošovice.

 

V ktorom roku ste boli prepustení?

 

V päťdesiatom treťom.

 

A Váš otec?

 

O dva roky pozdejšie. On bol na päť rokov odsúdený. Takže v päťdesiatom piatom.

 

Boli ste už rehabilitovaný?

 

Podľa stodevätnástky. Otec aj ja. 

 

V ktorom roku?

 

Stodevätnástka, neviem presne dátum, kedy to bolo. 6-8 rokov?

 

Šesť-osem rokov dozadu?

 

Stodevätnástka, zákon. Tak nejak. Lenže odškodnenie nebolo ani na pätinu tej ceny, aká škoda bola napáchaná rodine. Teda poničený nábytok a o morálnej škode ani nehovoriac.

 

Ste členom konfederácie politických väzňov. Kedy ste vstúpili do tejto konfederácie?

 

Pred piatimi rokmi. Asi. Asi šesť rokov je to už.

 

A odkedy pôsobíte ako tajomník?

 

Asi dva roky.

 

Aký by ste Vy dali odkaz pre mladú generáciu ohľadne toho, aký bol komunistický režim?

 

Aby sa zapojila a prečítala celú históriu od Márie Terézie, počnúc Rakúsko-Uhorskom, bývalým Česko-Slovenskom, bývalým slovenským štátom a po roku osemdesiat deväť. Aby nepodliehala takzvanej americkej reklame. Pretože to je vidieť, kam Amerika došla. Nie je všetko zlato, čo sa leští. Preto mladý človek má rozmýšľať asi tak, že z každého (obdobia histórie si má vyberať, pozn. L. K.) čo bolo dobré. Aj z takzvanej Márie Terézie. Mnohí ľudia si spomínajú, aké dobré veci zaviedla. A chybou bolo jedno, z celého komunistického režimu boli aj veci dobré. Tak tie bolo treba ponechať, hlavne nárok mladým ľuďom, aby si mohli založiť rodinu, čo dneska nie je možné. Lebo tri milióny korún mladá rodina kde zoberie? Ak dostane hypotekárnu pôžičku, tak je odpísaná na celý život. Radšej sa uskromniť v jednoizbovom byte alebo podobne. A to je smutné na tej celej terajšej dobe. Že pre mladých ľudí prakticky je ťažké si založiť rodinu. Po druhé, čo je smutné, že prenasledovatelia roľníkov, farárov, živnostníkov bohužiaľ sú podnikatelia. A to je najsmutnejšie, že títo ľudia, ktorí strpčovali život, ktorí poukazovali na nejakého roľníka alebo malého živnostníka, že je vykorisťovateľ, títo ľudia hrabú dneska nie milióny, ale miliardy. A pokiaľ sa neuzákoní, kde kto nabral nejaké peniaze, tak spoločnosť bude na hunte. To je asi tak, čo by Vás ako mladého mohlo zaujímať. A jedna vec je, že nikdy nie je dobré, keď sa mladý človek nechá zmanipulovať. Treba mať čistý rozum a nie manipulácia, či je to ľavá, pravá alebo stredná. Každá strana je, ako sa hovorí ľudovo, každá líška si svoj chvost chváli. Takže mladý človek aby sa v spoločnosti v prvom rade staral o svoje také vzdelanie, aby vedel, že na jednej strane ekonomika je prvoradou, ale politika je len nástupcom, a nenechal sa ovplyvňovať. Čo je politik? Z gréckeho slova, že politik je ten dobrý, kto rozpráva nie, čo on myslí, ale to, čo tí dole radi počúvajú a čomu tlieskajú. Čiže každý politik podľa mňa je vlastne neúprimný človek, lebo rozpráva to, čo ja asi chcem počuť. A je otázne, aby mladý človek vedel rozlíšiť. Je smutné, že na Slovensku, päťmiliónovom, je stotrinásť? ...už pomaly stoštrnásta strana. A všetky strany od prvej až po tú stoštrnástu, ako keby okopírovali. Všetci sľubujú lepší život atď. Ale všetko sú len sľuby. A skutok? Utek. A nad tým mladý človek musí porozmýšľať. Nenechať sa, ako sa hovorí, za párky alebo za nejaký gulášik alebo prilepené odznačky nechať zmanipulovať. Ono, čo je demokracia? Starý Washington povedal, že to je demokracia, keď všetci ľudia, všetky masy, miliónové, budú mať jednu myšlienku a medzi nimi bude len jeden jediný, ktorý má iný názor a s tým názorom ho budú rešpektovať, potom to je demokracia. A zatiaľ to je len dvesto rokov, čo hlásal Washington a vidíte, čo sa dnes aj v tej Amerike, kde môj otec desať rokov poctivo robil, robí. Kde je na hunte hospodárstvo, kde nasľubovali hory-doly a dneska je v neviemktorom štáte vyvezených päťtisíc rodín! Sú v Amerike, pod stanmi, s malými deťmi. No veď, to je hrozné. To je hrozné! Kedysi odtiaľto odchádzali ľudia ako aj môj otec, aby si zarobil a postavil domček. A dneska v tej Amerike, kde si ľudia zarobili peniaze, tak dnes sú tam v situácii, že pod stanmi, s malými deťmi je tam vyše päťtisíc... to bolo pred dvoma týždňami v televízii.

 

Odpustili ste tým, ktorí Vás prenasledovali?

 

Ja by som sa rád s nimi len stretol, ale bohužiaľ sú väčšinou už mŕtvi, aby som im mohol povedať, že "ak máte svedomie, tak vás musí trápiť, čo ste mi urobili. A keď nemáte, keď vás to netrápi, nemáte svedomie, nemám s vami čo ani rozprávať ďalej!" To je môj odkaz.

 

Ešte ma napadla taká otázka, či si myslíte, že či je tu možnosť, že taký režim, za akého ste boli Vy väznení, sa ešte vráti?

 

Dejiny sa neopakujú. Takže sa to nikdy nemôže opakovať. Sociálna stránka, myšlienka, o ktorú sa opieral minulý režim, na ktorú ľudia aj naleteli, je inak v živote krásna. Lebo neexistuje, aby jeden človek sa mal dobre a deväť okolo neho hľadalo výživu. Na svete musí byť taká spravodlivosť, že deväť ľudí sa bude mať dobre a len jeden sa bude mať zle a to preto, aby rozmýšľal, ako aj on sa môže mať ako tí deviati. Čiže poctivou prácou. Zato dneska sociálna otázka beží vlastne dvetisíc rokov. Najlepší socialista bol Kristus. Ľudovo mu aj hovoria, že to bol prvý pravý komunista. U nás vlastne komunizmus ani nebol. To boli straníci. Do školy, čo som chodil, jeden sa stal okresným tajomníkom, tam v Poltári. Bol blbý, jeho otec vysedával len v krčme a vyučený murár a nepostavil ani dom. Ale povedal: "Prídu Rusi, podelíme sa." Takže to neboli komunisti, to boli takzvaní straníci, ktorí sa do tej strany dostali a využívali celý režim. Preto nejaký filozof aj povedal: "U nás vôbec komunizmus ani nebol, to boli len straníci." Fero dohadzoval Mišovi rôzne svoje posty alebo výhody. Je taká perlička, môj svokor bol v povstaní. A ja som mu vybavoval za povstanie tú dvestopäťdesiatpäťku.

 

Čo je dvestopäťdesiatpäťka?

 

255-ka, to je, že bol v povstaní, v Slovenskom národnom povstaní proti fašizmu. 

 

Také potvrdenie nejaké?

 

255-ka, to je, títo, ktorí sa zúčastnili povstania, pri svojom dôchodku dostali sto-, dvestokorunové príplatky. Tá žiadosť päť rokov čakala na Markušovej ulici v Bratislave. Urgovali sme, a tak ďalej. Keď som prišiel a urgoval som plukovníka, hovorím: "Prosím Vás pekne, však mu to zamietnite, on nechal deti, riskoval a bol v tom povstaní! Prečo to neviete päť rokov vybaviť?" A on videl, že sa nenechám odbiť, zaviedol ma do jednej miestnosti a ukázal regály: "Pozrite sa! Toľko je tu žiadostí, keby všetci boli bojovali proti Nemcom, tak nepotrebujú ani sovietsku armádu! To by bolo desať divízií. Ale medzi nimi, možno Váš svokor je čestný občan, ale ôsmi sú tu takí, ktorí si hľadajú len podpis, aby mohli ťažiť z toho." A potom mi to vybavil. Ale toľko to trvalo. A z rodiny mi ešte jeden padol ako vojak, narukoval a padol a trvalo to tiež tri-štyri roky, kým tá mati za jedného vyučeného murára dostala desaťtisíc korún. Skôr v tých pozíciách občianskych sa dostávajú ľudia pod rôznou firmou, aby mohli svojim známym pomôcť alebo svojej rodine, ale občan je ďaleko na kilometre, ktorý by niečo potreboval vybaviť. To je z minulosti, bohužiaľ. 

Ladislav Kováčik