Internetové zápisky

Osobnosti slovenského novinárstva

pátek 2. březen 2012 20:13

Novinár, redaktor – to veru nie je dnes na Slovensku najváženejšie povolanie. V situácii, kedy sa rozhodujúce médiá nachádzajú hlavne v cudzích rukách a tomu zodpovedajúc robia aj svoju publicistiku, je to iste pochopiteľné. Sú iste aj médiá kresťanské, konzervatívne a pronárodné, ale zjavne nemajú tú mienkotvornú silu, ako ich protivníci - veď to vlastne vidíme na výsledku každých volieb.

Ale nie sú a neboli vždy len tí, ktorí boli poplatní práve populárnej ideológii, či už to bolo veľkomaďarstvo, čechoslovakizmus, „slovenský“ národný socializmus za prvej SR, marxizmus-leninizmus, či súčasné kozmopolitné a neoliberálne názory. Vždy a v každej dobe sa nájdu aj čestní ľudia, ktorí zároveň nepodľahnú zvodom kadejakých nezmyselných ideológií, ktoré môžu im, ich rodinám a ich národu priniesť skôr zlo, než povznesenie. A tak ich pravdaže nachádzame aj pri novinárskej profesii. Nuž, pripomeňme si aspoň niektorých z nich, spolu s niektorými dôležitými titulmi periodík v našich dejinách.

Počiatky

Prvým významným slovenským novinovým počinom bol v rokoch 1721-1722 latinský týždenník Nova Posoniensia, ktorý založil vtedajší rozhľadený vedec Matej Bel. Potom po dlhodobom prázdne na poli publicistiky a žurnalistiky objavili sa koncom 18. storočia Prešpurské noviny – prvé v slovenčine, pravdaže ešte nie spisovnej. Tie redigoval Ján Vyskydensky.

S nástupom národného obrodenia prichádza aj rozvoj žurnalistiky. Zo slovenskej publicistiky 30. a 40. rokov 19. storočia je potrebné spomenúť najmä Juraja (Jiřího) Palkoviča a jeho časopis Tatranka. Z dnešného pohľadu je možné vnímať tohto učenca ako tvrdého konzervatívca v jazykových otázkach, kde obhajoval nielenže češtinu, ale dokonca takú jej podobu, ktorá nezodpovedala ani danej dobe v Čechách. Avšak jeho cit pre spoločenské otázky a osvetu, kultúrne zameranie Tatranky si treba predsa ceniť. Ostatne, Palkoviča ako autoritu si cenili aj štúrovci, aj keď názorovo sa rozchádzali.

Hronka, štúrovci, Stará škola

Podobný charakter mal časopis (almanach) Hronka z 30. rokov 19. storočia, ktorý je spojený s menom významného slovenského národovca – evanjelika, Karola Kuzmányho. Ani on ešte nestál na pozíciách slovenčiny ako spisovného jazyka a preferoval spisovnú češtinu. Prelom v slovenských dejinách – a tak aj novinárstve, prichádza až s Ľudovítom Štúrom, jeho stúpencami a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny. Významným, i keď nie dlho vychádzajúcim periodikom boli Štúrove Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Ďalší významný štúrovec, Jozef Miloslav Hurban stál zas pri zrode Slovenských pohľadov (vtedy pod názvom Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru).

Na snahy štúrovcov nadviazala v druhej polovici 19. storočia Stará škola, neskôr známa pod názvom Slovenská národná strana. S tou boli najskôr spojené Pešťbudínske vedomosti a potom Národnie noviny. A tu sa už nachádzame pri názve vari najdlhšie vychádzajúceho proslovenského periodika, vychádzajúceho priamo na Slovenskej pôde. Hoci Slovenská národná strana po marginalizácii za prvej ČSR zanikla v roku 1938, Národnie noviny sprevádzali Slovákov až do roku 1948, teda do nástupu komunistov. Za Uhorska a maďarizácie písať proslovenské noviny nebola práca pre slabé povahy – Jozef M. Hurban išiel na 6 mesiacov do väzenia kvôli svojmu novinárskemu článku a o niekoľko desaťročí bol z podobných dôvodov väznený na osem mesiacov Ambro Pietor, píšuci pre Národnie noviny. Z autorského okruhu Národných novín nemožno nespomenúť takých veľkých obrancov Slovákov, ako boli Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Tieto dve mená sa spájajú aj s obnovenými Slovenskými pohľadmi, orientovanými na literatúru, ktoré v podstate vychádzajú dodnes.

Ľudáci a tí ďalší

Prelom 19. a 20. storočia priniesol diferenciáciu v národnom hnutí. Tak postupne vznikli ľudová, sociálnodemokratická a za prvej ČSR aj agrárna a komunistická strana. Slovenskú ľudovú stranu najprv zastupovali Ľudové noviny, neskôr premenované na Slovenské ľudové noviny, vychádzajúce do roku 1930. Redaktormi pôvodného titulu boli Andrej Hlinka a Anton Bielek, neskôr vynikli z osobností týchto novín Florián Tománek a Ferdinand Juriga. V období prvej Československej republiky však slovenských ľudákov reprezentoval predovšetkým denník Slovák, redigovaný Karolom Sidorom, Ignácom Grebáčom-Orlovom, Vojtechom Tukom, či Jozefom Sivákom. A tak ako bola Slovenská ľudová strana hlavným nositeľom vtedajších snáh Slovákov o autonómiu, tak bol hlavným nositeľom týchto názorov v tlači práve Slovák, vychádzajúci potom aj za prvej Slovenskej republiky.

Slovenských sociálnych demokratov v Uhorsku reprezentovali spočiatku Slovenské robotnícke noviny, ktoré redigoval Emanuel Lehocký. Hoci Lehocký presadzoval národné aj sociálne požiadavky Slovákov, nebol mu blízky sovietsky boľševizmus a tak neprešiel na pozície komunistov, ktorí sa časom od sociálnej demokracie odlúčili. Samotatná skupina Slovákov sa na prelome storočí obklopila okolo časopisu Hlas, po ktorom dostali aj pomenovanie – hlasisti. S agrárnou stranou bol dlhodobo spojený Slovenský denník a Milan Hodža, mimochodom prvý Slovák vo funkcii predsedu československej vlády. V kultúrnej oblasti zohrali pozitívnu úlohu ženské časopisy Dennica a Živena, redigované poprednými slovenskými spisovateľkami tej doby – Teréziou Vansovou a Elenou Maróthy-Šoltésovou.

Naše vzory

Takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho a stále by nám mohli prísť na um ďalšie a ďalšie mená Slovákov (a Sloveniek), verných svojmu rodu a kresťanskému presvedčeniu, ktorí sa nebáli vyjadriť svoje názory aj popri často represívnych podmienkach. A nepochybne by sme dospeli k záveru, že aj súčasný slovenský a proslovenský publicista má mnoho a mnoho vzorov, ktorými sa môže nechať inšpirovať. Mnohých z nich vyhlasovali za panslávov, potom boli na pranieri tí, čo sa pokúšali o autonomizmus a odmietali pražský centralizmus. Ale vidíme, kam dospeli kritici našich národovcov, kam dospelo ich Uhorsko, či čechoslovakistické tendencie iných z nich. Mená a neústupnosť národovcov si pamätajú dejiny a kultúrni Slováci dneška, mená ich odporcov sa dávno stratili, tak ako Uhorsko, Československo aj čechoslovakizmus.

Pri pohľade na dejiny našej tlače sa preto nebojme, upokojme sa a povzbuďme sa! Jasne vidíme, že my, Slováci-národovci, stojíme teraz na tej pozícii, ktorá sa osvedčila už toľko krát, napriek ľavičiarskym a svetoobčianskym ideologickým výmyslom, ktoré nášmu národu proti jeho záujmom chceli vnútiť iní, mocnejší. Záleží aj na našej húževnatosti a vytrvalosti, čo všetko sa podarí presadiť nám, no už teraz vieme a veríme, že riadiť sa svedomím a zároveň rešpektom k našim tradíciám, kultúre a osobnostiam je tá správna cesta. To istotne pochopila aj väčšina významných Slovákov, ktorých som tu zmienil.

 

Ladislav Kováčik

Žádný diskusní příspěvek dosud nebyl vložen.