Internetové zápisky

Slovenský politický systém – ako ďalej?

pátek 30. září 2011 14:29

Koncom augusta stránka SME.sk informovala o iniciatíve troch primátorov slovenských miest, ktorí chcú, aby sa zreformoval volebný systém nášho štátu. Peter Gogola z Banskej Bystrice, Andrej Hrnčiar z Martina a Katarína Macháčková z Prievidze navrhujú, aby sa do parlamentu mohli dostať aj nezávislí kandidáti, aby o zvolení kandidáta do NR SR rozhodoval absolútny počet hlasov a nie miesto na kandidátke strany a aby referendum bolo platné bez ohľadu na účasť.

Ak by sme mali zhrnúť zmysel petičnej akcie troch primátorov do niekoľkých slov, mohli by sme povedať: nie strany, ale individuality a nie referendum ako hra na priamu demokraciu, ale ako skutočná priama demokracia. Pretože, povedzme si pravdu, väčšina celoštátnych referend po Novembri 1989 nemala oveľa väčší význam ako by mala hra malých detí na demokratický systém kdesi na ihrisku alebo v obývačke. Vyšlo len referendum o Európskej únii – ako akcia, ktorú podporili všetky vtedajšie relevantné strany. Iné referendá boli spravidla len iniciatívou jednej zo strán (HZDS, SMER, SaS). Nuž, inak povedané, ani tak to neboli žiadne „občianske iniciatívy“.

 

Narušená hierarchia hodnôt

 

Mnohé spoločensko-politické problémy dnešného sveta tkvejú v dvoch veciach – v nedôstojnom postavení národného štátu vôči rôznym nadnárodným vplyvom (politickým, ekonomickým, kultúrnym) a ďalej v nedôstojnom postavení občana v rámci národného štátu. Uvedená iniciatíva je reakciou na druhý z menovaných problémov. Oba problémy majú spoločné to, že sa narúša prirodzená hierarchia hodnôt v spoločnosti. Subjekty, ktoré sme menovali, by správne mali byť preferované v tomto poradí: 1. ľudia, občania a ich zdola vytvárané, prirodzené vzťahy, 2. národný štát ako ochranca týchto vzťahov, 3. medzinárodné (nadnárodné) inštitucionálne vzťahy. Ale zdá sa, že v realite vidíme poradie presne opačne: na prvom mieste sú nadnárodné inštitúcie, organizácie a firmy, na druhom národný štát ako ochranca jednak týchto inšitúcií a tiež elít, ktoré štát vedú a až na poslednom mieste občan ako taký so svojimi potrebami a záujmami.

 

Nuž, socializmus ako vyšitý! Ale vráťme sa konkrétne k téme nášho volebného systému. Zamýšľal sa niekedy niekto nad tým, prečo do celoštátneho parlamentu si môžeme vyberať ľudí z celej republiky a do Mestského zastupiteľstva len tých z našej štvrte? Prečo majú slovenské zákony takú dojemnú starosť o to, aby bola v zastupiteľstve zastúpená každá mestská, či miestna časť, ale zároveň už nedbajú na to, že v slovenskom parlamente nemusí mať vôbec zastúpenie niektorý historický región? Tu sa dbá zrazu len na adekvátne zastúpenie strán. Strán ako ochrancov záujmov svojich voličov, teda sociálnych skupín, ktorým zodpovedá ich program. No iste!

 

Zlé dôsledky pre regióny

 

Ale aby som nehovoril len všeobecne, poviem trebárs o tom, ako takýto škodlivý volebný systém súvisí konkrétne s regiónom, v ktorom žijem, s Novohradom. V uplynulých volebných obdobiach zhodou náhod (vôbec nie vďaka ustanoveniam v zákonoch) Novohrad bol zastupovaný zakaždým jedným poslancom. I keď, je otázne, či sa to vôbec dá takto povedať, keďže poslanci sú volení len za strany a nie za regióny. Som presvedčený, že veľká časť Novohradčanov by mená týchto poslancov nevedela vymenovať a ktovie, vôbec vedia, že v parlamente je aj v súčasnosti niekto od nich. A pritom je situácia v regióne dlhodobo veľmi zlá. Z rýchlostných komunikácií nie je priamo na území historického regiónu ani kilometer a nezamestnanosť je stále vysoká. Na koho sa majú občania v tomto prípade obrátiť? Na regionálnych straníckych lídrov z Banskej Bystrice či z Lučenca, ktorých vplyv je otázny? Na predsedu a poslancov VÚC-ky, o ktorých spätosti s ľuďmi a vplyve tiež možno pochybovať? Na poslancov „svojich“ strán zo západného Slovenska? Na jediného poslanca z Veľkého Krtíša, ktorý sa aj tak väčšinou zdržiava v Bratislave?

 

„Extrémisti“ a „celebrity“

 

Voči navrhovaným zmenám systému vyvstane hneď niekoľko námietok. Ak by dostali väčšiu šancu osobnosti než strany, nehrozil by parlament plný nevypočítateľných elementov? Tieto typy politikov možno rozdeliť do dvoch skupín. Nazvime ich pracovne „extrémisti“ a „celebrity“. „Extrémisti“ – ak takí na Slovensku vôbec sú dostatočne zastúpení – by v spoločnosti vyostrovali napätie medzi určitými sociálnymi či národnostnými skupinami, napríklad medzi Cigánmi (Rómami) a Slovákmi. Na druhú stranu, prebytok „celebrít“ v parlamente by ho mohol paralyzovať, pretože takýmto politikom záleží viac na vlastnej popularite a neustálom záujme médií, než na dohode a záujmoch štátu. Obe skupiny politikov by sťažovali možnosť dohody a stabilného vládnutia. Na túto pochybnosť je však možné regovať aj protiotázkou. Na druhú stranu, koľko pozitívnych osobností do politiky by takýto systém priniesol? Tí z vás, ktorí povedia, že neveria a nebudú veriť žiadnemu politikovi – zamyslite sa nad tým, či to nie je preto, lebo ste doteraz mali skúsenosti s politikmi, vygenerovanými pomerným volebným systémom. Nie je tu predpoklad, že politik, ktorý by mal volebným zákonom určené, ktorý je „jeho“ volebný obvod, by bol v kontakte s voličmi viac než ten, ktorý svoj región zastupuje len náhodou a v prvom rade zastupuje lídra, či stranícky orgán, ktorý ho vybral na kandidátku?

 

A je tu aj ďalšia možná námietka. Nuž dobre, budeme mať adekvátne zastúpené regióny. Ale na druhú stranu sa tým potlačí pomerné zastúpenie strán, odrážajúce relatívne presne voličskú podporu tej-ktorej strany. Problém by nastal aj na zmiešaných územiach južného Slovenska. Čo ak by Slováci napríklad z Dunajskej Stredy a okolia mohli byť zastúpení len politikom maďarskej národnosti z maďarskej strany? Toto by sa dalo „poistiť“ vytvorením obvodu s viacerými poslancami, ale ani to by nebolo stopercentne spoľahlivé. A pravdaže, ani vyššie uvedenú námietku voči možnej nestabilite nemožno úplne odbiť.

 

Slovo bez obsahu

 

Voči návrhu primátorov možno teda mať námietky, ale je rozhodne potrebné brať ich petíciu ako vhodný a potrebný apel na spoločenskú diskusiu o demokratizácii našej politiky. Treba si jasne položiť otázku, či je dobrý systém, kde napríklad výsledky referend sú rovnako predpovedateľné, ako boli niekdajšie socialistické voľby s jednotnou kandidátkou Národného frontu. Či je možné náš systém nazvať vôbec demokratickým. Nuž, ono je to asi tak – slova demokracia následkom praktického politického diania v dejinách do takej miery zdevalvovalo, že dnes je možné si pod daným slovom predstaviť skoro čokoľvek. Pripomeňme si, že „demokratickou republikou“ bola aj NDR a Gottwaldov a Husákov režim v Česko-Slovensku mali zase prívlastky „ľudová“, resp. „socialistická demokracia“. Iránsky ajatolláh Chameneí dokonca nedávno hovoril o „islamskej demokracii“. Preto možno silno pochybovať o tom, či slovo má vôbec nejaký ustálený obsah.

 

Lenže keď sa vrátime ku koreňom slova demokracia, dostaneme sa k starogréckym mestským štátom (polis) a slovnému spojeniu „vláda ľudu“. Vôbec nehovorím, že je dnes žiaduca taká forma štátneho usporiadania, akú mali starovekí Aténčania. Len tvrdím, že si treba uvedomiť, čo slovo demokracia znamená. Iste, štát a spoločnosť majú aj iné ciele, než orientácia na demokraciu a decentralizáciu. Sú nimi zameranie na ľudskú dôstojnosť, ekonomickú prosperitu, duchovný, kultúrny rozvoj, dobré medziľudské a medzinárodné vzťahy, ekológiu. Tak, či onak, dnešný systém obsahuje v sebe prvky, škodiace nielen demokracii, ale aj ostatným týmto spoločenským cieľom.

 

Nežiaduca revolučnosť

 

Na záver svojej úvahy by som chcel pripomenúť ešte inú vec. Je isté, že naša spoločnosť potrebuje zmeny. Ale nesmú to byť zmeny unáhlené, nepremyslené, vymykajúce sa nášmu duchovnému, kultúrnemu, prírodnému a hospodárskemu potenciálu! Inak povedané, musia to byť zmeny, vychádzajúce zo súčasného stavu a nadväzujúce naň, nikdy nie prehnane revolučné. S takými zmenami už európsky a stredoeurópsky priestor skúsenosti mal v súvislosti s nacizmom a komunizmom. (Pripomeňme, že ani vedenie prvej Slovenskej republiky sa nenieslo v duchu úplnej negácie predošlého režimu, ale naopak, umiernené krídlo vtedajších politikov sa na viaceré dobré veci z medzivojnovej ČSR snažilo nadviazať. Čo bol úplne odlišný prístup, než aký následne predviedli „súdruhovia“ po roku 1945, resp. 1948.)

 

To, čo Slovensko, slovanské aj európske štáty dnes potrebujú, nie je revolúcia, ale správa vecí verejných v súlade zo zdravým rozumom, so záujmami jednotlivcov, rozličných skupín ľudí i národov ako takých. Treba vítať každú iniciatívu, smerujúcu k tomuto cieľu.

 

 

Ladislav Kováčik