Internetové zápisky

Jar, leto, jeseň, zima... a jar - recenzia

středa 14. září 2011 13:22

S mimoriadnym záujmom som si pozrel nedávno juhokórejsko-nemecký film režiséra Kim Ki-duka Jar, leto, jeseň, zima... a jar (Bom yeoreum gaeul gyeoul geurigo bom, 2003). Pred prečítaním tohto článku je vhodné si ho pozrieť, ale nie je to úplne nutné, lebo tematika môjho článku bude o niečo širšia než len rámec tohto filmu.

Keď sa ma kamarát po skončení filmu spýtal na to, či sa mi film páčil, odpovedal som stroho, že "ani nie". Teraz kamarátovi i ďalším čitateľom bližšie osvetlím, čo som mal touto svojou odpoveďou na mysli.

To, že bol film z prostredia buddhistických mníchov hodnotný, obohacujúci, poetický, o tom sa nejdem s nikým  hádať, to je jasné aj mne. (Inak by som asi ani nepovažoval za potrebné napísať túto recenziu.) Problém je v niečom inom.

A to zhruba  v dvoch veciach. Po prvé, ak mám s nejakým filmom problém, môže to byť tým, že je zle natočený. Že je nezvládnutá réžia, scenár, kamera, prípadne, že boli slabé herecké výkony alebo, že prináša pomýlené posostvo. Alebo môžem mať problém s filmom kvôli tomu, že sa mi nepáči obsah filmu, nie však preto, ako bol podaný, ale preto, že to jeho posolstvo je síce pravdivé, ale zároveň na môj vkus bolestivé, deprimujúce. To je pre mňa aj prípad tohto filmu. Nepopieram, že film hovorí o realite, o ľudskom živote, skrátka o niečom, čo skutočne existuje. To nie je zlé, to by predsa malo byť poslaním umenia. To, čo mi prekáža, je teda ani nie tak film, ako skôr táto realita. A v tomto prípade realita násilia a úzkosti, zosobnená v hlavnom predstaviteľovi, s ktorým som sa nevedel stotožniť.

A tu prichádzam k ďalšiemu problému. Ako sledujem ohlasy na film na internete, všade sa to hemží pochvalami, nadšením a vysokým hodnotením. Ale niečo mi tu stále chýba. Každý recenzent akoby poukazoval na akúsi všeľudskú platnosť filmu napriek tomu, že je zasadený do konkrétneho geografického a kultúrneho prostredia. A v tomto prípade mám úplne odlišný názor. Akokoľvek dokázal film osloviť široké publikum na celom svete, málo sa zdôrazňuje jeho špecificky ázijský podtón.

A to je veľmi podstatné vzhľadom k zásadným kultúrnym rozdielom medzi naším, povedzme európskym prostredím a zmýšľaním a tým ázijským, či východným. Čo ma na filme podráždilo asi najviac, bol moment, kedy sa starší mních dozvedá, že jeho bývalý učeň zavraždil kvôli nevere svoju manželku, za ktorou pôvodne zutekal k svetskému spôsobu života. Jednak môžem celkom sebaisto tvrdiť, že toto by som ja nikdy neurobil, teda film sa minul môjmu osobnému založeniu a mojej vlastnej povahe, oveľa viac naklonenej odpúšťaniu. Film sa však istotne neminul len mne, ale aj celému slovenskému prostrediu. Povedzte mi, koľkí Slováci riešia neveru svojej partnerky vraždou? Veľa ich isto nie je. Je to dané povahou nášho národa, ktorá je skôr umiernená, než búrlivá, často možno až prehnane pasívna. Ako sa má štatistika v tejto veci v Ázii, či konkrétne v Južnej Kórei, povedať nemôžem, ale čo môžem, je vymenovať dôležité črty ázijského človeka, na základe ktorých by sme sa snáď aspoň k približnej odpovedi dopátrali. Je to človek dravý, cieľavedomý, v súčasnosti napredujúci. Podstatný rozdiel je aj vo vnímaní individuality na Západe a Východe. Individualita, či už jednotlivca alebo národa sa omnoho viac cení v európskom kontexte, než v ázijskom. Buddhizmus nepozná osobného Boha a, sledujúc jeho tendencie, najradšej by nepoznal ani osobného človeka. Veľmi zjednodušene povedané, kresťanstvo pomáha človeku nájsť sa, buddhizmus pomáha človeku stratiť sa. Stratiť sa a splynúť do akéhosi "niečoho", kde už neexistuje utrpenie. Len by som položil otázku, že čo tam vlastne existuje...

V ázijskom kontexte je teda daný príbeh uveriteľný. Ale skúste si ho vsadiť do európskeho prostredia. Skúste rozprávať príbeh o mníchovi, ktorý vystúpi z kresťanského kláštora kdesi v Európe, pôjde za svojou milovanou do mesta a následne ju zavraždí pre neveru. Myslím si, že takto by bol príbeh menej uveriteľný. Konkrétne Slovák by radšej siahol k alkoholu, k inej žene, či inému rozptýleniu, prípadne by si našiel novú zmysluplnú činnosť a pri nej by na sklamanie postupne zabudol. Alebo by upadol do depresie a trápil by sám seba.

Film Jar, leto, jeseň, zima... a jar hovorí o všeľudských témach, ale viac ázijským, než všeľudským spôsobom (ak také niečo vôbec existuje). Je to film, v ktorom sa niekto nájde viac, niekto menej. Ja som sa v ňom teda našiel menej. A som presvedčený, že to nie je len mojou špecifickou osobnosťou, ale aj kultúrou, z ktorej pochádzam. Tak či onak, nepovažujem za problematické posolstvo tohto filmu a rozhodne odporúčam film ako jeden z tých, ktoré sa oplatí vidieť. Možno aj preto, že vám pri jeho sledovaní bude niekedy úzko a nepríjemne. Veď aj taký je život a bolo by doslova zločinom umelcov, ak by tieto pocity a emócie nespracúvali. Ale tak isto ich musí riešiť aj každý iný - každý z nás.

 

Ladislav Kováčik