Internetové zápisky

Poézia neumrie

čtvrtek 10. únor 2011 20:03

Rozhovor so slovenským básnikom TEODOROM KRIŽKOM o tom, čo je poézia, o časopise Kultúra, ktorý rediguje, a o ďalších témach.

Kedy vás začala oslovovať poézia? Ako ste sa dostali k štúdiu na Literárnom inštitúte A. M. Gorkého v Moskve a aké tam bolo prostredie?

Teodor Križka: Existuje poézia ako literárny druh, poézia ako synonymum krehkej krásy v umení, a poézia ako substancia bytia, znak čohosi prítomného v našom živote a transcendujúceho k vyšším rovinám. Tak tú poéziu poslednú som intuitívne pocítil už vo veľmi útlom detstve. Prosto bolo to čosi ako samozrejmosť, ako vzduch, ktorý dýchate a ani si to neuvedomujete. Keď som ako malý chlapec na dvore videl morušu obsypanú sladkými plodmi alebo piesočný chodník po daždi, po ktorom stekala strieborná stružka a na slnku vôkol iskrili úlomky sľudy, alebo keď som po prvý raz vstúpil do lesa a rozhodili na mňa svoje siete všetky tie farby, vône a tvary lesných tôní, celej tej impresie zmyslov, prežíval som až sakrálny pocit, hoci o Bohu som prirodzene nič nevedel.

Keď mi mama čítavala Dobšinského rozprávky, dožadoval som sa stále odznova tých istých textov, alebo keď čítala básne či spievala piesne ako Zaleť sokol, biely vták... či Keby som bol vtáčkom..., vždy sa mi žiadalo počúvať ich opäť, lebo som v nich nachádzal nielen stále významy, no čosi viac, čosi, čo presahovalo sémantiku textu. Čosi medzi či za hláskami. Čosi skryté ako skutočný obraz za zrkadlom.

Tomu sa prosto naučiť nedá. To buď v človeku je, alebo nie. To je dar. A ten dar býva z hľadiska spoločenského často danajský. Vysotí vás kdesi bokom hlavného prúdu, ktorým sa ženie kariéra, túžba po uznaní, sláve, spoločenskej prestíži alebo bohatstve. Chtiac-nechtiac začnete siahať po všetkom inom než vaši kamaráti, nakoniec ako všetka móda či celá epocha, v ktorej žijete. Lebo poézia, to nie je intelektuálska zábavka, ako si to falošne namýšľajú mnohí. Poézia je prvotnosť ľudskej kultúry. Dôkaz jej života. Je to prameň, z ktorého kultúra vyteká a nadobúda nové podoby. Poézia je akoby syntéza prvotnej samohlásky, ktorá sa vydrala z hrdla či rovno zo srdca ľudstva na počiatku jeho kultúrnych dejín. Ten údiv, že som, že žijem, to „Ó“, ktorým sa kedysi tak často začínali verše, prítomné vo všetkých dávnych kultúrach, a hneď po tom otázka, načo žijem, odkiaľ sa môj život zobral, a či má zmysel.

Opisovať teda, ako som sa dostal k poézii ako literárnemu druhu, by bolo na román. Nakoniec stručne som o tom písal už v knihe autobiografických esejí Srdce Sizyfos (DAKA 2006), ktorá tohto roku vyjde v druhom vydaní, doplnená o týchto päť rokov a o Personálnu bibliografiu. Ak by som to mal skrátiť, začal som niekedy okolo roku 1974-5 publikovať básne v časopisoch. Všimol si ma národný umelec Vojtech Mihálik, jeden z najväčších majstrov 20. storočia, a keďže mi neodporúčal štúdium na Filozofickej fakulte UK, citujem ho, „aby som sa tam nenaučil tárať“, odporučil ma Zväzu slovenských spisovateľov, a ten mi dal odporúčanie na štúdium v moskovskom Literárnom inštitúte, v jedinej vysokej škole na svete, určenej pre píšucich študentov. Založil ju veľmi dávno geniálny básnik Valerij Briusov, no po boľševickom puči školu premenovali podľa Maxima Gorkého.

Literárny inštitút v rokoch 1977-1982, keď som tam študoval ja, bol ostrovom slobody. Nejde len o to, že nás učili skvelí spisovatelia ako napr. Čingiz Ajtmatov a pod., no naozaj sme sa mohli slobodne vyjadrovať k všetkému. Ja som tam hneď v prvom semestri zažil zavŕšenie osobnej metanoje. Predchádzalo tomu štúdium predmetu Ústna ľudová tvorba, ktorú nám prednášal Konstantin Kedrov, jedinečný, originálny muž. Nebál sa s nami rozprávať otvorene o duchovnom zmysle kultúry, hoci na jeho prednáškach sa občas objavili príslušníci tajných služieb a jeho slová stenografovali. Na dokreslenie uvediem, že jeho prvé slová na prvej prednáške boli: „Prosím vás, aby ste zabudli všetko, čo vás doteraz učili...“ Ja som potom na konci semestra uňho urobil zápočet za všetkých spolužiakov v ročníku, keď som vo verejnej rozprave sformuloval svoje videnie zrodu a zmyslu kultúry, ako sa objavuje u všetkých národov sveta.

No, bolo by toho rozprávania na desiatky strán. Nebudem vás tým nudiť. Len zopakujem, že tam, na sklonku roku 1977 som v náhlom okamihu stretol v duši Boha a stal sa veriacim človekom nielen v zmysle mimonáboženského rešpektu voči prvotnej príčine bytia, no ako človek religiózny, ako katolík. S tým samozrejme súvisia všetky konzekvencie, i následné priateľstvo, ba bratstvo s tajnou cirkvou na Slovensku okolo pátra jezuitu Michala Fedora, človeka svätého života, i pravidelné návštevy jediného katolíckeho chrámu v Moskve, ktorý sa nachádza na Malej Lubjanke, kde paradoxne povedľa stojí sídlo bývalého KGB a väznica, z ktorej málokto vyšiel živý. Celých päť rokov som potom zo Slovenska pašoval do Moskvy Sväté Písmo tlačené na japonskom papieri a zásoboval ním široké okolie, smädné po duchovne. Opakujem, je toho na román, minimálne na osobitný rozhovor iba na túto tému.

Ako vidíte perspektívy poézie v horizonte najbližších rokov či desaťročí? Bude mať v spoločnosti badateľnejšie slovo? A kam bude spieť literatúra ako taká?

Hm, zložitá otázka. Nemáte v talóne niečo ľahšie? Nie som prorok, netrúfam si predpovedať osudy poézie. Môžem iba povedať, čo sa stane, ak poézia ustúpi úplne do úzadia. Aby ste ma však chápali, nehovorím iba o textoch písaných v rytmizovanej reči, prípadne rýmovaných, ale o pravej poézii, tej, ktorá sa dotýka nervov života.

Zmysel pre básnictvo je akýmsi meradlom mladosti národov, známkou ich života. Nemôžeme predsa merať životnú úroveň podľa počtu bánk a hrubého domáceho produktu či zadlženosti štátu na hlavu občana. Skutočná životná úroveň sa odzrkadľuje v hĺbke pochopenia, načo človek žije. Že nie je príliš dôstojné existovať ako akýsi mlynček na mäso, ako dajaká chemická továreň, v ktorej sa ušľachtilé potraviny požujú, strávia, premenia na zbytočný tuk či skončia v kanáli ako odpad nášho trávenia.

Poézia v širokom zmysle slova je práve výtrysk všetkého, čo nie je konzumom, teda je to čosi blízke sakralite, ak nie už rovno sakrálnosť sama. Ak existuje takáto poézia a má svojho adresáta, s národom to ešte nie je také zlé. No ak sa aj skutočne geniálna poézia predá v niekoľkých desiatkach výtlačkov, je to varovný signál, priam varovná salva, že s nami niečo nie je v poriadku, že umierame. Viete, Sládkovičova Marína v čase svojho vzniku vyšla v počte 500 výtlačkov. Dnes, keď máme na jednej ulici viac absolventov vysokých škôl ako v Sládkovičových časoch na celom Slovensku, básnické knihy vychádzajú v rovnakom či dokonca menšom náklade.

Poézia neumrie, ona je večná ako život sám. Umiera iba človek, jeho ľudskosť. Lebo človek nie je iba to telo, ktoré sa usiluje zbožštiť metrosexuál, ale predovšetkým duša. I dnes sa rodia talenty, dokonca geniálne. A verím, že genialita je to, čo existuje nie vďaka obdivu a spoločenskému uznaniu, ale napriek nezáujmu a slepote súčasníkov. Poézia existovala aj v čase cenzúry a komunistickému útlaku a budú existovať autori vedomí si zodpovednosti aj v čase tyranie konzumu a liberalizmu, hoci je to takmer martýrium.

Ste šéfredaktorom časopisu Kultúra s podtitulom Dvojtýždenník závislý od etiky. Čo vás podnietilo k jeho založeniu? Do akej miery ste sa inšpirovali mesačníkom Kultúra z obdobia prvej ČSR a prvej Slovenskej republiky, ktorý bol určený slovenskej katolíckej inteligencii?

Kladiete mi otázky, na ktoré sa nedá odpovedať v skratke bez rizika zjednodušenia. Kedysi, ešte v osemdesiatych rokoch, som sa u vdp. Jána Magu na fare v Kežmarku oboznámil s rukopismi Ladislava Hanusa, kňaza a veľkého filozofa, žiaka Romana Guardiniho na univerzite v Insbrucku. Čítal som už vtedy jeho Rozpravu o kultúrnosti, ktorú treba chápať ako evanjelium slovenskej kultúry. Práve obdobie, keď Hanus redigoval svätovojtešskú Kultúru, ma z dejín tohto časopisu oslovilo najviac. Naostatok, paradoxne (či logicky?), bol Hanus nútený z Kultúry odísť, lebo jeho činnosť bola posudzovaná ako intelektuálska, a založiť vlastný časopis Obroda a neskôr sa pridať k slávnemu Verbumu. Keď som prvý raz zazvonil na Hanusových dverách v Ružomberku a on mi otvoril, namiesto pozdravu predniesol prorocké slová: „Odteraz nemám strach o slovenskú kultúru...“ Význam týchto slov som pochopil až o niekoľko rokov neskôr, na jeseň roku 1997, keď sme boli spolu s majstrom Gustávom Valachom a doc. Júliusom Binderom na jednej z početných audiencií u pána kardinála Korca na nitrianskom Hrade. Práve v nemenovanom časopise skrátili článok otca kardinála tak, že pozmenili jeho posolstvo, ba zasiahli aj do homílie Svätého otca Jána Pavla II. A ja som vtedy oslnený spomienkou na Hanusove slová bez uvažovania povedal, že založím Kultúru. Dal som jej podtitul „závislý od etiky“ preto, lebo sú mi protivné všetky tie deklaratórne nezávislosti médií, ktoré sú nezávislé akurát tak od pravdy a morálky, no celkom určite sú závislé od politicko-mocenských a teda komerčných záujmov vydavateľa. Ostatok je už iba o drine a o odriekaní, ktoré trvajú už štrnásty rok...

Do akej miery ste spokojný s vplyvom Vášho dvojtýždenníka? Máte informácie o tom, aké skupiny ľudí (vekové, národnostné, sociálne, konfesionálne) časopis Kultúra oslovuje najviac?

A viete, že neviem, aký má vplyv Kultúra? Možno sa vám to bude zdať čudné, no ani ma to nezaujíma. Ja nemám nijaké ambície vplývať. Aké ambície má sedmokráska, keď vykvitne uprostred trávnika? Prosto kvitne a čaká, či sa nájdu oči, ktoré sa z toho potešia, alebo či prežije prípadné zašliapnutia nevšímavou topánkou. Tak ako si nekladiem otázku pri písaní básne, či tým zmením svet, alebo svet prosto zomelie mňa ako slamku v kolese, tak sa netrápim počtami čitateľov. Lebo podstata nie je v počtoch, ale v kvalite. Básne často vznikajú pre budúcich čitateľov, ktorí sa iba narodia. Cvetajevová zvykla hovoriť, že súčasníci vždy vnímajú poéziu o epochu pozadu. A tak je to aj s Kultúrou. Ja ju predsa nerobím ako novinár s ambíciou zasahovať do aktuálneho stavu spoločnosti. Robím ju ako básnik, ktorému sa bridí mlčať, a keďže nie som tribún a nechcem byť ani politik, musím niekde ventilovať svoje svedomie, inak by som azda vybuchol ako papiňák. A ukazuje sa, že podobných a nie netalentovaných ľudí je na Slovensku dosť. Verte, v systéme médií by si väčšina z nich nenašla dôstojný publikačný priestor, na ktorý majú podľa talentu právo. A tak to všetko robím ako službu, ako servis tým, ktorí si kladú správne otázky a pokúšajú sa na ne charakterne odpovedať. Pritom neskúmam, či je niekto veriaci alebo nie, tobôž akej je konfesie. Podstatné je, či jeho posolstvo vedome alebo aj podvedome transcenduje k tomu, o čom je človek a prirodzená religiózna podstata našej duše. V poslednom čase mám radosť, lebo síce pomaly odchádza silná, múdra a skúsená generácia, no objavujú sa aj mladí talentovaní a charakterní ľudia. A pre tých má zmysel sa obetovať. O tom to je. Nie o vplyve, nie o zisku, ale o zápase, aby mali šancu rozkvitnúť sedmokrásky...

Ako hodnotíte súčasnú mediálnu scénu na Slovensku? Čo Vám najviac chýba obsahovo a čo názorovým zameraním? Čo poviete na „zaktivizovanie“ čitateľov prostredníctvom internetových diskusií a blogov?

Na túto otázku som azda nepriamo odpovedal vyššie. A odpoveďou je už samo vydávanie Kultúry v tých najtvrdších podmienkach, ktoré si vyžadujú obetu vydavateľa, redaktora, ale aj autorov. Kultúru chcem robiť ako exkluzívny časopis - pre tých, ktorí vedia, nie pre tých, ktorých treba presviedčať. Ani kňazi nemávajú vlajočkami pred kostolom a nerozdávajú cukríky, aby prilákali viac návštevníkov na sv. omšu. Cukríky nech rozdáva ten, kto nedisponuje ničím iným okrem falše a zlých úmyslov. Kňaz bude sláviť liturgiu, aj keď v kostole zostane úplne sám. Lebo nejde o to, aby chrámy boli plné, ale aby z chrámu stúpala k Bohu čistá a úprimná chvála a modlitba.

V editoriali Kultúry z 29. septembra 2010 ste napísali: „Viacerých kresťanských demokratov som považoval za talentovaných politikov a veril som, že naplnia to, čo od nich väčšina voličov očakávala – že prispejú k lepšej, spravodlivejšej, kultúrnejšej, mravnejšej spoločnosti. Zatiaľ sa však iba vezú na zlatom koči, tváriac sa, že ho zostrojili sami.“ Má u nás kresťanská demokracia ešte šancu na plnohodnotné etablovanie jej hodnotových princípov (aj v kontexte toho, že veľká časť spoločnosti je voči kresťanstvu vlažná, či niekedy naladená až nepriateľsky)?

Šanca trvá vždy, až do samého konca. Možno som naivný idealista, ale už som dosť starý na to, aby som z toho zľavil. Prosto som presvedčený, že byť kresťanom nie je privilégium, ale služba. Evanjelium nie je návod, ako sa stať bohatým materiálne, ako byť úspešným v podnikaní alebo v politike, ale služba druhým. Ani Ježiš Kristus, ani pred ním starozákonní proroci, ani po ňom apoštoli nehľadali spásu v mieri ako kompromise so zlom. Ježiš neprišiel ani za Herodesom, ani za Kajfášom, tobôž za Pilátom, aby dojednal podmienky spásy. Apoštoli neagitovali, nikoho nelanárili, nevyklamávali – oni prosto hlásali evanjelium, a to evanjelium nie dvojznačné, dvojzmyselné, machiavelisticky účelové. Svoju vážnosť potvrdzuje kresťan tým, že za svoje postoje platí často obetou, i tou najvyššou. Preto politiku kresťanských demokratov nepovažujem za politiku kresťanskú, len za politiku, ktorá na kresťanstve nanešťastie parazituje a napomáha konzervovať to, čo bolo prehrou kresťanstva od čias francúzskej revolúcie. Robiť kompromisy s liberalizmom, ktoré už dnes je vlastne tyraniou, a nie apologetikou slobody, ako sa účelovo sám predstavuje, je mať spoluúčasť na likvidácii mravných základov Európy. Aby ste mi rozumeli, nestačí občas vykríknuť, občas sa niekoho zastať, občas pohroziť „bu-bu-bu“ a následne sa stiahnuť do bezpečnej slimačej ulity, ba ešte sa v nej i zavrieť, kým náhodou znovu nezaprší. Veď sa tu vedie frontálny útok na kresťanstvo a nezahmlievajme, povedzme rovno – na katolicizmus! Goebelsovská propaganda pripravuje takú atmosféru v spoločnosti, že bude stačiť vystrieť ukazovák, a katolíci budú označení za príčinu zla, ktorú treba na záchranu slobody eliminovať. Už sme to tu mali mnohokrát, no nikto nepíše a nezvoláva konferencie o dôsledkoch organizovaného teroru vo Francúzsku, Španielsku, Mexiku, Sovietskom zväze, Číne, Kambodži, Vietname atď. Aj dnes sa tak trochu účelovo poukazuje na útoky proti kresťanom v moslimských krajinách. Áno, sú to fanatické a brutálne činy. No netreba si zamieňať príčinu s následkom. A ak mám byť dôsledný, treba si dať pozor, či tie útoky nie sú vyprovokované spravodajskými službami tretích síl, aby sa priživili na konfliktnej situácii a profitovali zo vzájomného boja kresťanov a moslimov.

Aby som sa však vrátil domov: KDH som pomáhal spoluzakladať, bol som autor jeho prvého programového vyhlásenia. Ale nevidím nijakú perspektívu v podpore strane, ktorú ovláda skupinka kryptoliberálov, neschopných či skôr neochotných sa dať za vec obrody národa a krajiny ani pichnúť špendlíkom. Skôr sa spolieham na svedomie, ktoré presahuje rámce jednej politickej sily a ktoré sa pozná nie podľa rečí, ale po skutkoch. Lebo nepovažujem za hodnú kresťanstva politiku, ktorá raz za štyri roky zabezpečí teplé miestečká v samospráve či štátnej správe niekoľkým desiatkam ľudí (česť výnimkám!) ochotných kolaborovať s kýmkoľvek, len aby osobné blaho mohli stotožniť s úspechom kresťanstva, a v tichosti prispievajú k vytláčaniu stáročných hodnôt z kultúry nášho národa. Aby ste mi však rozumeli správne, tieto slová sa mi nehovoria ľahko, skôr sú výrazom môjho smútku a zároveň azda aj provokovaním nádeje, že vaša generácia sa aspoň pokúsi tento stav zmeniť.

Ladislav Kováčik