Internetové zápisky

Úvahy o morálke a duchovnom svete

pátek 28. leden 2011 20:40

"Mne nesmrteľnosť plynie z bohatosti a hodnoty ľudského života, ľudskej duše. Nedokážem si predstaviť, že by taká krásna a jemná vec, akou je myslenie, poznávanie, zbožnosť, mravné úsilie, vnímanie krásy, celá vzdelanosť, že by sa to mohlo stratiť, že by to malo byť k ničomu."

Uvedený citát od Tomáša Garrigua Masaryka vyjadruje názor, ktorý je mimoriadne rozšírený. Aj keď väčšina jeho zástancov ani nemusí vedieť, že niečo také uznáva. Dal by sa formulovať aj tak, že nesmrteľnosť, duchovný život, Boh a všetko, čo s tým súvisí musí existovať už len pre tú hodnotu človeka, pre akúsi jeho ušľachtilosť oproti okolitému svetu. Nielen, že je človek hmotou, je aj vysoko organizovanou hmotou, nielen, že to, ale je aj živočíchom a nielen, že to, má aj vysoko rozvinutú snahu poznávať a pretvárať svoje okolie, je pôvodcom okrem iných fenoménov jazyka a umenia. Nehovoriac o tom, ako každý z nás vyzdvihuje svojich blízkych, priateľov, rodinu a hovorí, že by pre nich urobil čokoľvek. Aj to sa pre mnohých môže stať argumentom, prečo uznávať autonómny duchovný svet. Veď ak by neexistoval, ako by bola realizovaná spravodlivosť, keď "pozemské" inštitúcie sú jej toľkokrát neschopné sa priblížiť? To núti človeka  k viere, že tu existuje ešte niečo iné a spoľahlivé, čo tú spravodlivosť zaručí.

Či sme ateisti, agnostici, nevyprofilovaní, či prívrženci takej či onakej viery, mali by sme si uvedomiť jednu vec. Morálka v zmysle garanta spravodlivosti v individuálnych prípadoch môže byť myslená ako objektívne existujúca len vtedy, ak stojí na nematerialistických názoroch. Teda názoroch, akceptujúcich existenciu duchovného sveta, nie úplne závislého od materiálno-časovo-priestorového. Až mi to pripadá, že som práve napísal tautológiu, ale skutočne si toto mnoho ľudí nepripúšťa. Teda ak niekto tvrdí, že nejaká vražda bola nespravodlivá a niekto iný povie, že bola spravodlivá, kto je v práve? Ak neexistuje duchovný svet, nikto. Je to relatívne. V takomto prípade je mysliteľná morálka len z hľadiska kritéria povedzme prírodných zákonov a zákonitostí. Teda morálne je to, aby človek prežil - v zmysle zákona evolúcie. Ale v zmysle tohoto zákona nie je nutné, aby prežil každý - dôležité je prežitie ľudského rodu. Kto sa tomu nepodriadi alebo jednoducho nedokáže podriadiť, je vytrestaný smrťou. Ale zomrie nakoniec vlastne každý, prežívajú len rody. Toto je spravodlivosť značne kolektivisticky poňatá a i keď je pravda, že takýto rodový kolektivizmus sa vyskutuje aj v mnohých náboženstvách, také kresťanstvo práveže veľmi akcentuje spravodlivosť pre každého jednotlivého človeka.

Ale to všetko, čo som zatiaľ popísal, je stále len vecou vkusu. Asi keď stretnem zraneného človeka, tak sa mu budem znažiť pomôcť a keď nájdem mŕtve ľudské telo, tak sa k nemu budem správať úctivo, ale zatiaľ sme neuviedli žiadne vyslovené rozumné argumenty, prečo by to tak malo byť. A teda môžeme povedať aj to, že aby existovala objektívna morálka, musí existovať aj objektívny duchovný svet, ale tým ešte nehovoríme, že objektívna morálka, či objektívny duchovný svet naozaj existujú. Ale existujú?

Určitým vodítkom pre náš môže byť naše vlastné vedomie. Existuje moje vedomie? Určite áno. A existuje ten hrnček, na ktorý sa teraz pozerám? Rozhodne áno, ale je tu jeden rozdiel. Ten hrnček nemusím poznať presne taký aký je, len taký, aký sa mi javí, ale moje vedomie, to jest, všetko, čo prežívam a ako to prežívam, včetne mojich rozhodnutí, želaní a názorov, je niečo, čo poznám úplne presne. Je to ako keby sme mali knihu a v nej nejakú ilustráciu. Môžeme spochybniť autentickosť informácie vyplývajúcu z tej ilustrácie, ale minimálne autentickosť tej knihy, teda to, že nám môže poskytnúť pravdivé informácie aspoň o nej samotnej, spochybniť nemôžeme.

A ďalej môžeme uvažovať, či to naše vedomie je nezávislé od ostatného sveta a do akej miery. Úplne závislým sa byť nezdá, pretože človek má svoje vlastné rozhodnutia. A ako argument by sme mohli použiť aj Heisenbergov princíp neurčitosti, ktorý otvorene priznáva, že je nemožné zistiť o pohybe častíc úplne všetko, lebo všetko sa predpovedať nedá. A ak to nie je "čitateľné" z viditeľného sveta, nepochádza to náhodou aspoň do určitej miery z nejakého sveta cudzorodého? Takého, ktorý by sme mohli nazvať duchovným?

Ešte by som sa dotkol otázky existencie akéhosi svetového rozumu. Na jeho existenciu implicitne poukazujú vlastne všetci vedci skúmajúci odbory príbuzné fyzike. Iste, na objektívnu platnosť matematických zákonov duchovno ani Boha nepotrebujeme, 2+2 bude 4 v každom z mysliteľných svetov. Ale o zákone gravitácie sa toto isté tvrdiť nedá. Vieme si myslieť vnútorne konzistentný svet, v ktorom sa bude všetko len vznášať a nič nebude udržiavané pokope žiadnou silou. Príčinu týchto zákonov teda nemožno hľadať v matematike ani logike samotnej. Ale v čom teda tkvie?

Myslím si, že si sotva môžeme pripustiť existenciu svetového rozumu bez určitého vedomia, teda určitej osobnosti. Dalo by sa namietnuť, že za "rozum" bez vedomia by sa dala považovať kalkulačka či počítač. No áno, ale tie musel najprv niekto (s vedomím) vytvoriť, nehovoriac o tom, že vedomie je nutné aj na ich obsluhu. Ak by bol svetový rozum len kalkulačkou, chýbala by nám navyše odpoveď na otázku, prečo je nutné, aby sa príroda vôbec nejako vyvíjala, aby vôbec existovala nejaká zmena vo vesmíre. Teisti či inak nábožensky orientovaní ľudia na toto odpovede majú alebo ich aspoň naznačujú. Nedá sa tiež namietať, že to "božie", "stvoriteľké" vedomie môže byť na rozdiel od nášho podriadené nevyhnutnosti.

Zdá sa mi teda, že aj dodržiavanie určitej morálky v zmysle, v akom sa toto slovo požíva v našej civilizácii, nemusí byť len vecou vkusu, ale aj racionálnej úvahy opretej o objektívne zákonitosti či objektívnu pravdu.

Ladislav Kováčik