Internetové zápisky

Idealizmus a materializmus

pátek 12. únor 2010 20:14

11. februára sme si mohli pripomenúť presne 360 rokov od smrti významného francúzskeho filozofa Reného Descarta. Aj na pozadí jeho myšlienok a názorov by som chcel poukázať na niektoré pravdy.

Začnime tým, že Descartes si za metódu poznania zvolil predbežné pochybovanie o všetkom. Nech ale uvažoval ako uvažoval, jedno nevedel nijako poprieť - sám seba. A od tejto myšlienky, vyjadrenej v slávnej vete "Cogito, ergo sum" ("Myslím, teda som"), potom odvíjal ďalšie svoje poznatky včetne poznatku o existencii Boha a vonkajšieho sveta. Descartes bol filozof-dualista, čo znamená, že duchovné a telesné považoval za dva rovnocenné princípy. Preto sa jeho názormi inšpirovali aj takzvaní idealisti, aj materialisti. Možno na mňa niektorí teraz vybehnete s tým, že toto rozdelenie filozofie je zastaralé, marxistické. Ale treba si uvedomiť, že už v stredoveku v prípade sporu o univerzáliá boli dva tábory (tzv. realisti a nominalisti), ktorých polarizácia spočívala na podobnom základe ako neskorších idealistov a materialistov. Nie, neutekajme od tohto rozdelenia. Rád by som si vypočul názory, ktoré ho v základe spochybňujú, nejaké aj poznám, ale aj tak si myslím, že ak trebárs marxisti označovali spor idealizmus verzus materializmus za "základnú otázku filozofie", mali v zásade pravdu.

Vráťme sa k Descartovmu výroku. "Myslím, teda som." Mňa ako filozofického idealistu tento výrok svojím spôsobom nadchýna, aj keď mám k nemu výhrady. Nadchýna ma preto, lebo Descartes ukázal, ako jednoducho možno spochybniť materialistické názory a zároveň jednoznačne označiť to duchovné - a keď duchovné, tak teda bytostne osobné - za niečo fundamentálne, základné. "Áno," nadšene Descartovi aplaudujem, "osoba je to prvé, od čoho sa odvíja to ostatné, druhotné!" Materialisti sa nám vlastne snažia nahovoriť, aby sme verili viac tomu, čo vidíme a počujeme - než tomu, čím, resp. kým sme a ŽE sme. Veď si len predstavme akýkoľvek predmet, akékoľvek zoskupenie častíc, či časticu. My si ich inak nevieme predstaviť, než tak, že si predstavíme akýsi ich obraz. Ale tam, kde je obraz, je neyhnutne aj oko. Nejde len o nedokonalosť našej predstavivosti, ako by nás azda chceli zahriaknuť naši materialistickí oponenti. Tu sa ukazuje pravda v celej nahote. A Descartes ju svojím spôsobom vyjadril.

I keď nepresne. Základom bytia celkom určite nie je len myslenie. Myslenie je len jeden zo stavov, do ktorého sa vie uviesť osoba. Azda osoba, ktorá je vo vegetatívnom stave, nežije, lebo nemyslí? Základom bytia je byť osobou, ale nie hocijakou, ale osobou predchádzajúcou matériu. Lebo mohol by niekto namietnuť, že pokusy na delfínoch ukázali, že ony sú schopné sami seba vnímať ako osoby, lebo si obzerajú samé seba v zrkadle. Ale hovoríme o duchovných osobách. Môžu existovať neduchovné osoby, ale na druhej strane neexistuje nič v duchovnom svete, čo by sa nachádzalo mimo nejakej osoby.

Zaujímavá je aj úvaha nad tým, čo to vlastne znamená byť duchovnou osobou. Každý z nás má svoju identitu, svoju individualitu. Sme rôzni. Ale sme tu nato, aby sme tvorili jednotu. Zmysel nášho bytia je práve v uplatňovaní svojich schopností na prospech druhým. Hľadajme určitú správnu rovnováhu medzi tým, byť hrdý na svoju jedinečnú identitu a tým, prijímať identity tých druhých (ako jednotlivci i ako národy). Pamätajme hlavne na to, že jedno bez druhého sa nezaobíde. Ak budeme sami, budeme zbytoční. Ak budeme nenávidieť druhých, tiež si likvidujeme vlastný zmysel života. Ak budeme odmietať seba, budeme neschopní.

Túto úvahu končím svojráznou parafrázou Descarta: Som, teda som tu pre druhého.

Ladislav Kováčik