Internetové zápisky

O ľavicovom myslení neoliberálov

pondělí 21. prosinec 2009 11:08

Patrí to do štandardného slovníka všetkých pravičiarov a neoliberálov, že ich oponenti sú "sociálni inžinieri", ktorí s ľuďmi zaobchádzajú ako so strojmi a myslia si, že keď nastavia správne určité podmienky, spoločnosť pôjde hore.

Nechcem sa teraz oprieť do celej pravice, lebo k pravici sa sám hlásim, akokoľvek mi to niektorí nemusia a nechcú veriť. Pravica, to sú pre mňa predovšetkým stáročiami overené hodnoty autority, spoločenskej hierarchie, súkromného majetku, spoločenstva a antiracionalizmu. Práve antiracionalistický postoj, ten autenticky a bytostne pravicový, by som práve chcel podtrhnúť. To je stručne a jasne preložené ten postoj odmietajúci sociálne experimenty, lebo skutočne pravicovo založený človek si uvedomuje, že nestačí len nejak nastaviť podmienky a potom už to všetko pôjde dobrým smerom. Pravicovo založený človek chápe, že človek je bytosť nepodliehajúca determinizmu a teda nepredvídateľná. Nepredvídateľná s presnosťou na sto percent, aby som bol presný. V tých percentách sa môžeme líšiť, som celkom zvedavý, aké čísla zaznejú v diskusii, ak chcete nejaké číslo vymámiť odo mňa, ja by som povedal tých 50 percent. Hovorím to tak inštinktívne, keďže človek sa zdá byť napoly bytosťou duchovnou a napoly telesnou.

Lenže aký antiracionalistický postoj majú naši neoliberáli? Veď ja od nich stále počúvam: nastavíme podmienky, aby bolo čo najmenej štátu, aby štát mal čo najmenej sociálnych úloh - a potom bude spoločnosť logicky gravitovať k dobrovoľne solidárnej a teda sociálnej, ale bez štátneho vynucovania. No ale nemôžem si pomôcť, toto je pre mňa rétorika čistých sociálnych inžinierov. Ja sa pýtam - a čo ak to nevyjde? Čo ak sa to skončí sociálnou katastrofou? Sú neoliberáli ochotní to vôbec pripustiť? Človek má slobodu a preto čakať od neho po zmene systému zo sociálno-tržného na tržný bez prívlastkov, že bude nevyhnutne o kvantum altruistickejší, je veľmi povážlivé. Zvlášť, keď si k tomu pridáme mediálnu mašinériu, ktorá všade dookola ospevuje čo najnespútanejší individualizmus a konzervatívne hodnoty, kríže a národné, či vlastenecké cítenie sú vytláčané.

Chcem teda priateľom neoliberálom len taktne naznačiť, keď ma často zaraďujú na ľavú, či dokonca krajne ľavú časť spektra, aby sa zamysleli hlavne nad sebou, kto je ten skutočný sociálny inžinier.

Ladislav Kováčik