Internetové zápisky

Myšky v labyrinte

sobota 28. listopad 2009 23:06

Stáva sa, že sa v našich životoch čosi pokazí. Skončí sa dlhoročné priateľstvo, kamarátstvo, manželstvo alebo nám niekto umrie atď. V takýchto chvíľach je dobré popri momentálnych emóciách si zachovať určitý nadhľad. Myslím si, že takéhoto nadhľadu sú schopní najmä ľudia duchovne založení. I keď, pravda, často by sa zišiel aj tým ostatným.

Sme ako pokusné myšky v labyrinte. Vnímame náš život obvykle nie ako celok, ale z hľadiska aktuálnej, bezprostredne prítomnej skutočnosti. Preto, ako pozitívne, tak aj negatívne udalosti nás dokážu dosť strhnúť. Avšak je možný aj iný pohľad. Ak nie pohľad tak teda aspoň predstava. A to je predstava nie len momentálnej situácie a z nej vyplývajúcich dôsledkov - ale predstava toho pomyselného labyrintu zhora. Z pohľadu vedca. My veriaci toho vedca nazývame Stvoriteľ.

Chcem však, aby môj článok bol prínosný aj pre nie religióznych ľudí, preto nezamerajme sa teraz na neho, ale na ten labyrint. Na naše životy ako celky, nie iba konkrétnu momentálnu situáciu. Z tohoto pohľadu vyzerá svet omnoho optimistickejšie. Predstavte si, že vás niekto okradne. Trebárs aj o 1000 korún. A čo myslíte, o rok, keď budete zas v inej situácii a predpokladajme, že už sa vám to druhý raz nestane, spomeniete si na to, čo sa vám stalo pred rokom? Pokiaľ ste boli iba okradnutí, a nie trebárs nejako fyzicky ohrozovaní, ľahko na to zabudnete. A to je to na čo sa snažím poukázať. Mnohé negatívne momenty, ktoré z hľadiska dneška vyzerajú ako zásadné, budú v budúcnosti vyzerať úplne ničotne. Ak sa nám napríklad dnes rozpadne partnerstvo, ktoré sme považovali za kľúčové, alebo manželstvo, v tej chvíli nemyslíme na tých ľudí, ktorých ako priateľov stále máme. A ktorí sa neskôr možno ukážu ako kľúčoví, možno kľúčovejší, než tí, o ktorých sme práve prišli. Takisto sa nám vnucuje predstava nenávratnosti situácie, zvlášť pri tých úmrtiach. Tu zas sú na tom lepšie veriaci ale zamyslím sa aj, ako by som poradil v tej situácii neveriacim. Zrejme by som sa im snažil opäť poukázať na to, čo a hlavne koho ešte majú. Môj strýko na kare svojej mamy, mojej starkej emotívne povedal môjmu otcovi: "Braček, sme siroty!" Jeho manželka však kontrovala, že to nemôže takto brať, že predsa obaja majú svoje rodiny. A mala pravdu. 

O to tu ide. Bezprostredné vnímanie, prežívanie nejakej zlej situácie nám zakaľuje zrak. Vtedy nevnímame život v jeho úplnosti, ale iba tú jednu vec. Toho sa treba snažiť zbaviť. A bude aj menej hnevu a zlosti - a koniec koncov budeme potom aj zdravší.

Ešte by som sa rád zamyslel nad tromi pri tejto téme dôležitými vecami: vierou, nádejou a láskou. Ako pochybne nám znejú tieto tri slová keď nás ovláda smútok, hnev a beznádej! A ony sa skutočne aj po bližšej úvahe dosť pochybnými zdajú ďalej. A odpusťte mi, ak budem teraz hovoriť príliš z religiózneho pohľadu, ale pozrime sa teraz na osobu stojacu nad spomínaným myšacím labyrintom - na Boha. Tento Boh chcel stvoriť milujúce bytosti. Lenže také bytosti mohol stvoriť jedine tak, že by im dal aj možnosť nenávidieť. Skrátka, MUSEL im dať slobodnú vôľu. Musel, ak chcel, aby milovali. Bez slobodnej vôle a teda aj MOŽNOSTI zvoliť si zlo, niet skutočnej lásky. Boh teda stvoril človeka ako autonómneho. A tu vidím zdroj beznádeje a strachu aj u veriacich ľudí. Lebo darmo sa my aj za niekoho modlíme, či mu všelijako radíme a pomáhame, konečné rozhodnutie je na ňom. Ak ho niečo v živote tak ranilo, či deformovalo, že si vybral cestu napr. mafiána, dílera drog, pasáka či niečoho podobného, môže to v ňom tak silno pôsobiť, že už tej cesty neuhne. A tak aj keď katolícka cirkev oficiálne nevyhlásila nikoho za zatrateného, stačí si predstaviť všetky tie vojny a totalitné režimy a potom si predstaviť, že KAŽDÝ z týchto ľudí, v prípade, že boli spasení, musel minimálne krátko pred smrťou urobiť sebareflexiu - zdá sa  nám peklo plné státisícov ľudí ako niečo veľmi reálne.

A teda čo zmôže láska, viera či nádej voči niekedy pevne zakorenenému zlu? Kresťanstvo nabáda k tomu, že tieto na pohľad chatrné zbrane máme vnímať ako efektívne. Iste, nie každá nádej sa splní. Môžeme silno túžiť po nejakom milovanom človeku a on si nás nikdy nemusí ani všimnúť. Tu je opäť dôležité vyjsť aspoň mysľou z toho labyrintu a pokúsiť sa o nadhľad. Nie každá naša túžba sa ukáže časom ako správna. A čo sa týka lásky, nepodceňujme aj takzvané maličkosti robené v jej mene. Taký úsmev, pozdrav, či pomoc s domácimi prácami majú tiež svoju silu. To je tá takzvaná drobná práca, o ktorej hovoril aj T. G. Masaryk.

A láska je vraj z tej trojice viera-nádej-láska najväčšia. Nezabúdajme, že sám Boh je láskou. Veď kde sa dvaja, či traja stretnú v mojom mene... poznáte to.

Snažil som sa v tomto článku povzbudiť religióznych aj nereligióznych ľudí.  Ak sa mi to podarilo aspoň u jedného človeka z každej skupiny, splnil svoj účel.

Ladislav Kováčik